Sedemdňová výzva

       Jedna dobrá kamarátka ma vyzvala, aby som jej po dobu siedmych dní každý  deň poslala jednu čiernobielu fotku. Nemala som premýšľať nad kompozíciou, hľadať fotogenické veci bolo tiež zakázané. Po prvotných výhovorkách, že fakt nemám čas,  som si uvedomila, že je to vlastne super nápad sa aspoň trochu vytrhnúť z cyklu. Všetkých sedem fotiek som fotila naozaj random, niektoré sú večerné, lebo cez deň som zabudla, iné sú rýchle cvaky, aby som nezabudla. 

Kvalita fotiek aj úprava zodpovedá mobilu.

29.10.2017

Pozdravujem po dvoch mesiacoch.

Škola sa hneď od začiatku rozbehla akosi zhurta a pritlačila ma k stene celou silou. Začiatok vyzeral veľmi čierne, lebo hrozilo, že domov budem chodiť iba spávať, ale trochu sa to utriaslo. Štyri dni v týždni trávim v labáku a pri mikroskope. Farbím, fotím a hľadám signály. V obličkách. Niekedy, v rámci psychohygieny, fotím aj to, čo nemám len preto, lebo sa mi to páči. Potom, vo voľnom čase tie stovky fotiek prezerám a rátam tie vyššie spomínané signály. 

 

   

Inak som stihla ochorieť, ísť do Brna, stihnúť kurz pestovania bonsajov (na jar sa snáď pochválim krásnym smrečkosajom), znova ochorieť ešte viac, a tak. Vlastne ani neviem, čo by som mohla ešte napísať, pretože väčšina dní je úplne rovnaká...

Okrem toho, sme  sa konečne po štyroch mesiacoch dočkali a ja som slávnostne spromovala. 

Koniec prázdnin

S otícom sme sa dohodli, že koniec leta-začiatok jesene strávime na prírodno.

       Mamu aj Milorda sme nechali doma a my  sme sa o pol piatej (rozumej budík o 3:45) ráno vybrali na cestu. Vlak dobrý, cesta dobrá, iba hodinové meškanie, namiesto príchodu o deviatej sme prišli až na obed, lebo prípoj odišiel desať minút pred naším zmeškaným príchodom.

Prvé dni sa niesli v duchu výkopových prác, čistenia studne a naťahovania nového prívodu vody. Z toho starého totiž už išla len voda vhodná pre anemikov, čo zasa nie je žiadne tragédia, ale tak... Pracovná atmosféra zabrala väčšinu z nášho pobytu, takže o to viac sme si vychutnali chvíle, keď sa povinnosti skončili. 

Celý čas, okrem posledného dňa pršalo. Schválne nehovorím, že bolo škaredo, lebo nebolo. Tam nikdy nie je škaredo a vždy je čo obdivovať (alebo to len ja ten pobyt tam vždy tak moc prežívam). Po daždi sa vždy okolité hory vyparovali, a to bol neskutočný vizuálny zážitok. Pri každom žmurknutí sa scenéria menila, tak sme si v rámci psychoočisty uvarili čaj a pozorovali to z okna. 

Keďže som si prezieravo so sebou zabalila aj pršiplášť, mohla som aj v daždi voľne behať po po lesoch, lúkach a hájoch (Hagrida som nestretla), pričom som mala  rolničku uviazanú na bunde. Pri pohybe to znelo ako skorý príchod Mikuláša, ale bolo to z čisto bezpečnostných dôvodov na plašenie divej zveri, hoci osobne som presvedčená, že lesné zvieratá len tak zo srandy neublížia a radšej sa schovajú, lebo dobre vedia, akí sú ľudia. My zaberáme ich priestor a ešte máme toľko odvahy povedať, že sú premnožené, ohrozujú ľudské obydlia, a tak poďho ich polovicu vystrieľať. Osobne som sa tam so zvieracím vandalizmom veľakrát nestretla a ak hej, tak to bolo také, že srnky zasa pojedli jablká na strome, diviaky nám trochu poryli zemiaky a kuny zas v noci šramotili na povale. Toť vše, koľká tragédia, že?

Dážď ustal až posledný deň a všetko to tam vyzeralo tak gýčovo, až som premýšľala, či sa mi k bedlám neprimiešala aj nejaká lysohlávka. Tráva bola zelenšia ako zelená, stromom sa zintenzívnil ich jesenný šmrnc a všetko to bolo celé také krásne. V ten deň som vytiahla do lesa aj otíca a vysmradili sme sa spoločne. Celkovo som rada, že sme sa tam spolu vybrali a zároveň priložili ruku k dielu pri zveľaďovaní chalúpky a okolia.

Ako nás TO vylákalo do kina

Nie, kvalitnú filmovú recenziu nečakajte.

Na TO som netrpezlivo čakala a básnila  o ňom už nejakú tú dobu. Pomerne veľkú časť voľna som odrátavala dni do 7. septembra, plusmínus nejaký ten deň, ktorý bude vyhovovať na návštevu kina. TO ma dostalo do kina po šiestich rokoch nekinovania. Naposledy som sa tam lúčila s HP, a to bolo myslím nejakých šesť rokov dozadu. Holt, tento druh zábavy ma veľmi neoslovil, ale ponúkanému červenému balóniku som jednoducho odolať nemohla. Tak sme šli. S Milordom to bolo vlastne naše úplne prvé spoločné kino ever. 

TO som čítala dvakrát, prvýkrát v roku 2010 a znova v 2013. A myslím, že v najbližšej dobe, možno na prelome rokov, to bude aj tretíkrát. V mojom nie tak skromnom čitateľskom denníku je zaradená medzi tými naj knihami. Čo sa týka filmu, tak sa mi páčil, neodchádzala som z kina úplne paf z toho, aký bol úžasný, ale bola som uspokojená. Chvíľu som mala pocit, že je to tak nejak podľa knihy-neknihy, ale je mi jasné, že asi ťažko rozpitvať každú medzihru, každé zmiznutie a smrť. A tiež chápem, že koniec detskej časti musel byť z pochopiteľných dôvodov trochu pozmenený. 

Väčšinou to býva tak, že po knihe sú na film vysoké očakávania a stane sa, že film sklame, ale ja mám skôr pocit, že by ma film bavil o kúsok menej, ak by som tam nešla už s nejakými vedomosťami. 

Čo sa mi fakt páčilo, bol soundtrack. Nie je to zrovna hudba, ktorú by si človek pustil pri upratovaní alebo relaxe pri hrnčeku s poobedným thé, ale môj skromný názor je, že k TOmu sa hodil. Bol tichý, hlučný, škrípavý, pomalý, rýchly v tých správnych chvíľach a celkom dobre mi doplnil zážitok. 

Záverom, TO sa mi páčilo, nebol to taký ten prvoplánový horor, kde by tiekli hektolitre krvi. Stále sa niečo dialo a držalo ma to v napätí. Vždy, keď som vytušila ľakaciu scénu zavrela som oči, nie od strachu, ale nejako mi to na tom plátne nerobilo dobre. Každopádne dej som viac prežívala asi pri čítaní knihy, čo môže byť spôsobené jednak mojou nižšou hladinou EQ, mojou pomerne bujnou fantáziou, ktorá celé to psycho, krv a hnis dokáže nafúknuť tak, že sa už na vizuálne spracovanie až tak nechytám.

Oblačno, ale nie zamračené

Odmalička sa rada dívam hore. A ešte stále tam viem nájsť zvieratko na počkanie.
Nebo ma asi nikdy neprestane baviť.

(Výber srdcoviek, zatiaľ.)